Mal to byť Gerlach (15.10.2020)

Esperantisti z Liptovského esperantského klubu (pod vedením klubového manažéra Janka Vajsa) v rámci projektu „Spoznávame vysoké Tatry“ už niekoľko rokov plánujú výstup na Gerlach. Nuž a tento rok sa im to konečne podarilo. Teda - tak čiastočne ... to sa ale všetko dozviete.

Výstup bol naplánovaný na Utorok (15. septembra) zavčasu ráno, vycestovali sme preto už deň vopred, v pondelok (14. septembra).

Nocľah na 2 noci sme mali rezervovaný v Tatranskej Polianke, v penzióne Sosna. Počas registrácie na recepcii sme každý - ako pozornosť podniku - dostali po plechovke piva. Následne sme sa išli ubytovať.

Izbyčky boli pekné, útulné, moderné. Keď sme sa napokon už všetci poschádzali, vzájomne sme sa - ako sa patrí - zvítali. Keďže v Sosne neposkytujú možnosť stravovania, a čas večere sa neúprosne blížil, najesť sa sme sa vybrali do asi kilometer vzdialeného hotela. Pretože 15 eur za večeru sa ostatným zdalo priveľa, »povečeřel jsem sám«. A pretože sme sa zdržali dlhšie, ako bolo v pláne, vracali sme sa potme.

Na druhý deň ráno sme vyrážali ešte za tmy. Atmosféru končiacej sa noci sme si užívali, kým sa dalo, lebo čoskoro začalo svitať.

S brieždiacim sa ránom sme už kráčali za svojim cieľom. Pretože si z takýchto podujatí rád spravím film, vodcu našej skupiny som upozornil na to, že budem potrebovať čas na filmovanie, z ktorého potom ten film spravím.

Moje filmárske hobby sa však s ústretovosťou nestretlo a moja skupina smerujúca na Gerlach mi čoskoro utiekla do nedostihnuteľnej diaľky. No a keďže na Gerlach sa smie ísť iba s horským vodcom - a ja som zostal sám, smerom na Gerlach som ani nepokračoval, a cieľ som si zvolil iný. Prehodnocujúc situáciu som bol čoraz presvedčenejší o tom, že moje rozhodnutie je správne! (O správnosti svojho rozhodnutia ma napokon presvedčil jediný pohľad na Gerlach.)

S krásnym horským ránom pomaly ustupujúcim ešte krajšiemu vysokohorskému dňu som sa teda vydal malebným turistickým chodníkom, ktorý okrem Kvetnicového plieska a jeho horského potôčika, viedol aj popri Dlhom plese vo Velickej doline.

Túra bola nenáročná, skoro ako prechádzka, ktorú som si patrične užíval. Ani som sa však nenazdal a blížil sa nie len obed, ale aj náročnejšia etapa túry. Keď som na poludnie dorazil na Poľský hrebeň, musel som si oddýchnuť, lebo som pochopil, že „prechádzka“ skončila, a finálna etapa výstupu na vrchol môjho cieľa, sa na prechádzku rozhodne podobať nebude!

Prekonávajúc všetku tú náročnosť finálneho výstupu, som vrchol svojho cieľa napokon predsalen dosiahol!

Výhľady a scenérie do všetkých strán navôkol boli skutočne nádherné a fascinujúce! Kamera s poriadnym zoomom ale poskytne ešte intenzívnejšie pohľady. Úplne ma však šokovalo, keď som z vrcholu Východnej Vysokej dovidel až na Gerlach, a na ňom svojich priateľov!

Keď eufória z dosiahnutia cieľa vyprchala, nastal čas na spiatočnú cestu. Aj keď to nebola práve prechádzka ružovou záhradou, zostup bol predsalen o čosi menej náročný a únavný.

Keď som v poslednej fáze spiatočnej cesty prechádzal popri Dlhom plese vo Velickej doline, neodolal som pokušeniu fascinujúco tyrkisovej vody, ktorá akoby priam pozývala omočiť si v nej unavené nohy. Osvieženie to bolo jedinečné, aj keď iba chvíľu, pretože chlad ľadovo studenej vody vysokohorského plesa preniká až do špiku kosti.

Túru som ukončil pri Sliezskom dome, od ktorého ma do Tatranskej Polianky odviezlo auto.

Na druhý deň sme v rámci prehliadky okolia navštívili Poliankovo. Je to multižánrové múzeum so 4-mi expozíciami. Prvá je venovaná jaskyniam, druhá Vysokým Tatrám, tretia miestam, ktoré navštívil a filmovo zdokumentoval Pavol Barabáš, no a štvrtá je výstava maľovaných obrazov, na ktoré keď sa pozriete cez tablet, spustí sa na ňom zaujímvá animácia, ktorá obrazu razom dodá ďalší, nový rozmer, a divákovi nečakaný, prekvapujúci zážitok. Návštevu sme samozrejme zakončili neodmysliteľnou kávičkou.

Nuž a potom nasledovala už iba spiatočná cesta domov.